Roman Pieron bol dlhé roky developerom a projektovým manažérom v pomerne náročnom prostredí. Veľa sa preňho zmenilo, keď sa firma, v ktorej robil rozhodla prejsť agilnou transformáciou. V jeho tíme sa zlepšilo veľa vecí, zrazu to nebola len skupinka ľudí, čo spolu sedia, ale tím, ktorý si vedel pomáhať a spoločne riešiť problémy. Keďže na vlastnej koži zažil, aké výhody Agile prináša pre developera, a to aj po zavedení relatívne drobných zmien, stal sa jeho neúnavným propagátorom a neskôr aj mentorom v ScrumDesku. Spoznajte Romana bližšie v rozhovore, kde hovorí, čo ho na svojej práci baví, čo u ľudí vidí veľmi nerád alebo o svojej láske k modelom a zelenému čaju.
Kto si?
To je otázka 😊. Som zvláštne indivíduum, človek, ktorý existuje sám pre seba a zároveň žije v nejakom prostredí. Svoj čas sa snažím venovať tomu, čo ma baví a pritom z toho aj vyžiť. Okrem toho som otec, rodina okolo mňa je kľúčová.
Kedy si začal s Agile? Bol to pozitívny začiatok?
V roku 2008, a napriek počiatočnej naivite a elánu, sa to ukázalo ako vôbec nie jednoduché. Medzinárodná IT firma, kde som v tom čase pôsobil ako developer a team leader, sa po fúzii s inou firmou rozhodla aplikovať Scrum ako primárnu metodiku fungovania. Nastúpili mentori a kouči, ale krátko po úvodných zoznamovacích workshopoch a tréningoch sme boli hodení do vody, aby sme plávali. Celkovo to bolo také nesúrodé a komplikované, keďže všade naokolo sa veľa nezmenilo, iba my ako tím sme „boli agilní“. Vtedy som si obľúbil výroky „Scrum končí dverami našej kancelárie“ alebo „Slona nenaučíme šprintovať“. Chuť a elán stále boli, ale zmeny prichádzali veľmi pomaly.
Robíš mentora už dlho, čo pozitívne si počas práce s ľuďmi zažil a čomu by si sa radšej vyhol?
Najlepšia skúsenosť bola s tímom, ktorý mal pomerne náročné podmienky pri práci. Napriek všetkým problémom mali títo ľudia ochotu niečo meniť a prichádzali s originálnymi nápadmi, ktoré by mne ani nenapadli. Toto osobne vidím ako úspech, že ľudia napriek ťažkej situácií nestrácajú chuť a hľadajú možnosti, ako prácu urobiť ešte lepšie.
Za neúspech považujem, keď si ľudia neodnesú nič z toho, čo som im ako mentor priniesol. Keď hľadajú dôvody a výhovorky, prečo niečo neurobiť, namiesto toho aby sa sami pýtali, ako sa to dá využiť v ich prospech a ako si zlepšiť svoj život. Potom mám pocit, že je to skoro plytvanie času.
Čo ťa baví na mentoringu?
Baví ma pozitívna spätná väzba. Rád vidím, že to čo dám do tímu, dáva ľuďom zmysel. Že to celé neberú len ako formalitu alebo ako povinný proces. Preto to celé robím, aby som mohol pomôcť ľuďom. Sám som dlhé roky robil developera aj projektového manažéra a veľmi dobre viem, aké to je robiť na projekte, keď je komplikované prostredie, vzťahy alebo prehnaný tlak na výkony. Takže keď vidím, že mentoring padne na úrodnú pôdu, vtedy je to pre mňa úspech a teší ma to.
Najlepšia skúsenosť vychádza vždy z toho, keď v tíme vidím nejaký úspech alebo progres.
Aké vlastnosti sú pre teba pri práci s ľuďmi dôležité?
Kľúčová vlastnosť pri práci s ľuďmi je vedieť počúvať. Skôr, ako prídem s mentoringom, potrebujem človeka vypočuť. Pochopiť, s čím sa trápi. Z balíka rôznych agilných techník tak viem lepšie vybrať to, čo mu aj reálne môže pomôcť. A trpezlivosť. Agilný mindset je dosť odlišný od toho tradičného, takže väčšinou to nejaký čas trvá, kým sa to celé človeku usadí v hlave, pochopí súvislosti. Takže zbytočne netlačiť.
Čo si robil pred ScrumDeskom?
Už počas štúdia na vysokej škole som bol developer, programátor, to ma bavilo od samého začiatku. Po čase prišli seniorné pozície v medzinárodnej firme, „v korporáte“, a zaujímavá odbočka bola projektový manažment vývoja softwaru pre štátnu správu, v rámci informatizácie spoločnosti. To bola moja zatiaľ najťažšia skúsenosť.
Pri mentoringu pod krídlami ScrumDesku zdieľam svoje skúsenosti z rolí ScrumMaster a Product Owner. A čiastočne aj ako člen delivery tímov. Zažil som si to teda zo všetkých strán.
Prečo si sa rozhodol pridať sa k ScrumDesku?
Aby som mohol rozširovať povedomie o Agile nie len v rámci jednej firmy, ale všade, kde sa dá. Mojím hlavným zmyslom je pomôcť ľuďom v tímoch vyriešiť ich problémy a všeobecne docieliť, aby sa v práci cítili lepšie. Z vlastnej skúsenosti viem, že s Agile to ide ľahšie, len to treba uchopiť správne.
Do ScrumDesku som prišiel, lebo to bola výzva. Niečo dynamickejšie, čo ma posunie ďalej a prinesie viac variability v tímoch, s ktorými môžem pracovať.
Vravíš, že si neunavným propagátorom Agile vďaka tvojej prvej skúsenosti s ním. Čo sa vtedy po zavedení Agile v tíme zmenilo?
Na začiatok sa zvýšila transparentnosť, bolo vidieť kto na čom pracuje, kto pomáha pri dosahovaní spoločného cieľa a kto si ide vo svojom svete. Predtým nikto nevedel, kto čo robí a ľudia si nevedeli navzájom veľmi pomáhať. Bola sme skôr skupinka individualistov, ktorí sedeli spoločne v jednej kancelárií, nie skutočný tím. To zlepšenie, ktoré som zažil bolo, že sme si zrazu vedeli pomôcť. Vedeli sme sa pripraviť, keď prišli nereálne očakávania na dodávku od manažmentu, vedeli sme zakričať, že nie sme pripravení, nemáme potrebné informácie alebo je to priskoro. Začali sme sa lepšie koordinovať a človek dokázal získať komplexnejší pohľad. Na začiatok možno malá zmena, ale v prostredí korporátu to pre nás bola veľká vec.
Bez čoho si nevieš predstaviť svoj pracovný deň?
Mám vždy pri sebe čaj, či už zelený alebo bylinkový. Neviem či funguje podobne povzbudzujúco ako káva, keďže tú nepijem, ale pre mňa je to taká samozrejmosť. A tiež potrebujem kľud, pohodičku, aby som sa mohol sústrediť. Bojujem s prokrastináciou a keď nemám prázdnu hlavu, tak to ide ťažko.
Čo by si robil, keby si nebol mentor?
Veľmi ma bavilo programovanie, s tým cieľom som išiel aj na školu. Takže tipujem, že by som ostal programátorom. Na druhú stranu môj sen bol byť pilotom, takže keby som si mal vybrať niečo úplne mimo, tak by som teraz asi niekde lietal.
Je niekto, kto ťa inšpiruje?
Nie som si istý, či to nazvať inšpiráciou, ale úvodný tréning do sveta Agile som absolvoval u Basa Voddeho, neskôr spolutvorcu LESS frameworku. Veľmi sa mi páčil jeho prehľad v principiálnych východiskách Agile spojený s pragmatickým spôsobom aplikovania konkrétnych praktík. On mi vtedy dal nový pohľad na svet Agile.
Ako rád vypneš?
Moje najbližšie okolie ma pozná hlavne ako plastikového modelára, nie ako agilného kouča, takže jednoznačne vypínam pri modeloch. Mám viac-menej dva také stavy, buď sa venujem práci, alebo staviam modely. A vo zvyšnom voľnom čase cestovanie alebo potulky v prírode, s rodinou a psíkom, vtedy nastáva totálne vypnutie.
Najbližšie tréningy s Romanom Pieronom:
