Barbora Moravcová začala v ScrumDesku už počas vysokej školy. Po nabraní cenných vedomostí od ostatných mentorov sa rozhodla získať praktické skúsenosti aj z druhej strany, zo strany klienta. Neskôr sa, ako hovorí, vrátila kam patrí a začala v ScrumDesku pôsobiť ako agilný mentor so zameraním na organizačnú kultúru, vzťahy a mentalitu. O tom ako sa pred skoro 10 rokmi zoznámila so ScrumDeskom, aké má dobré a zlé skúsenosti s prácou mentora a kam sa chce ďalej posunúť si môžete prečítať v rozhovore s ňou.
Kto si?
To je otázka, na ktorú podľa mňa neexistuje hodnoverná odpoveď, pretože reálne to má niekoľko rozmerov a mení sa to v čase. Ak sa mám nad sebou a nad tým aká je moja identita zamyslieť hlbšie, tak by som to ani nechcela, lebo by som sa dostala do krehkého stavu. Ak sa mám zamýšľať nad tým kto som, skôr by som sa zamerala na to, ako by mal vyzerať môj život, ako by som o živote uvažovala a ako by som ja chcela participovať vo svojom živote alebo čo chcem dosiahnuť. Čiže na svoju identitu sa skôr pozerám ako na prebiehajúci proces a nemám nejaké statické snímky o sebe. Vnímam plynulý pocit zo seba samej, v ktorom sa neustále presúvam, organizujem, premýšľam a znovu zvažujem.
Keby som to mala poňať tak prakticky, tak keď niekomu klopem na dvere a opýtajú sa kto tam je, poviem „Barbora“.
S Agile si začala už počas vysokej školy, čo ťa k tomu viedlo?
Dostala som sa k tomu tak trošku naivne. Už počas magisterského štúdia som mala ambíciu pokračovať v štúdiu na fakulte, zaujímal ma výskum, videla som svoju budúcnosť ako sedím v bielom plášti s okuliarmi a prísnym výrazom v tvári lamentujúc nad výsledkami z posledného prieskumu. Pátrala som po unikátnej téme, ktorá by zatraktívnila a umožnila moje následné pôsobenie na fakulte. Dostala som sa k veľmi prestížnej téme o Agile pod vedením vtedy ešte doktora Greguša. Musela som ale o ňu veľmi bojovať, pretože on vtedy tvrdil, že nemám veľký potenciál na to, aby som robila v change manažmente a Agile. Chcel odo mňa už vtedy nejaké vstupné dáta na výskum pre diplomovku. Začala som teda hľadať aké sú možnosti a takto som stretla Dušana Kocúreka. On bol taký láskavý, že sa mi začal venovať a zasväcovať do celého sveta Agile. Takto sa to ťahalo až sme z toho výskumu vyťažili aj nejaké nové produkty pre firmy. Niečo z toho sa dokonca používa dodnes.
Aká je tvoja najhoršia a najlepšia skúsenosť s Agile?
Začnem tou najhoršou. Čo sa mi deje pomerne často, a asi skôr z osobného postoja je, že ten IT svet je hlavne o mužoch. A u mužov veľakrát narazím na ich neakceptáciu v tíme tým, že som žena alebo, že som mladšia. Potom sa prebíjať cestami v korporátoch alebo aj malých firmách je také krehké a niekedy aj na malých chybách môže zlyhať celá moja snaha.
Najlepšia skúsenosť v Agile je, že som sa k tomu vôbec dostala. Otvorilo mi to brány k manažmentu zmien a teraz aj ďalej do koučingu. Ani neviem ako a posúva ma to k tomu, čo chcem v živote dosiahnuť na profesionálnej úrovni.
Čo si myslíš, že tvoja práca mentora môže dať iným?
Dúfam, že už mám tie relevantné skúsenosti, aby som sa mohla označiť za mentora, pretože je to veľká zodpovednosť. Stále vstupujeme do pracovného života ľudí a vízie organizácie a snažíme sa im ukázať ten vyšší stupeň fungovania, ktorý môžu dosiahnuť. Práca mentora sa pre mňa ešte dá rozvinúť o ďalšiu úroveň , kde sa naozaj pracuje aj s potenciálom človeka a pomáha sa mu odkryť to, čo sa v ňom nachádza. Tam každý spozná svoju cestu. A pri tom by som chcela byť užitočná pre ostatných.
Čo podľa teba musí mať dobrý mentor?
Určite predchádzajúce skúsenosti. Mentor musí poznať situácie, musí poznať veľa odpovedí a musí si zažiť aj svoje pády. Mentorom sa nemôže človek stať zo dňa na deň, je to beh na dlhé trate, aspoň pár rokov skúseností.
Aká bola tvoja cesta k mentoringu?
Bola to celkom sranda. Paralelne pritom ako som sa učila v ScrumDesku, som mala aj svoje mini práce. Po strednej škole som bola dlho v Austrálii, kde som robila konzultanta pre študentov. Bola to intenzívna robota s množstvom administratívnej podpory a všetko bolo v angličtine, takže to bol dobrý začiatok do pracovného sveta. Tam sa začala moja pracovná púť a prechádzala typickými administratívnymi rolami. Nakoniec som prišla do kontaktu so ScrumDeskom a odvtedy to nabralo dynamiku. Počas štúdia som bola trainee v ScrumDesku a aby som nevhupla hneď do konzultačného sveta, odišla som a začala si všetko zažívať zo strany klienta. Začala som ako Scrum Master a časom plynule prešla do role agilného konzultanta, čo som robila vo viacerých firmách ešte niekoľko rokov aj sama. Stále neviem, či sa môžem označiť za agilného mentora, ale minimálne tú cestu a príbehy za sebou mám. Odžila som si a poznám aj pády a vzlety, ktoré sa dejú v organizáciách počas implementácií.
Prečo si sa rozhodla vrátiť do ScrumDesku?
Pre mňa je to zázemie a znalostná báza. Chcela som opäť pracovať v tíme. Dva roky som robila agilného konzultanta sama a pre mňa ako ženu to bolo veľmi náročné ťahať paralelne niekoľko projektov vo firmách s odlišným odvetvím. Po dvoch rokoch som z tohto setupu bola strašne vyčerpaná. Vtedy som si povedala, že dosť, chcem sa vrátiť niekam, kde to, čo robím môžem s niekým zdieľať. Kde si môžem verifikovať, či veci, ktoré robím sú správne a kde niekto tieto veci zdieľa so mnou a dostávame tým príležitosť vzájomne sa posúvať. Aby to nebolo založené len na mojom samostatnom behu. Vrátila som sa tam, kam patrím.
Bez čoho si nevieš predstaviť svoj pracovný deň?
Bez svojich prestávok.
Čo by si robila, keby si nebola mentor?
Lekárka, psychiatrička.
Je niekto, kto ťa inšpiruje?
Každý deň ma niekto inšpiruje. Niekedy sú to moji blízky, niekedy je to niečo, čo som počula v telke, inokedy je to moja trénerka. Vždy je niekto, kto v aktuálnom stave, v akom sa nachádzam, príde ako blesk z jasného neba a ukáže mi, že sa dajú veci robiť inak a dá sa pohnúť mentálne, aj fyzicky.
Ako rada vypneš?
Nechcem vypnúť, som zapnutá stále 😊. Svoje aktivity a dynamiku života sa snažím plánovať tak, aby som si nemusela hľadať únik. Väčšinou, keď už sa stane, že túžim vypnúť, tak je to v situáciách, ktoré sa dejú v prostredí okolo mňa, na ktoré nemám vplyv. Vtedy je to pre mňa boj, pretože musím prijať okolnosti, ktoré mi život pripravil a zotrvať.
Inak svoj voľný čas rada trávim tréningom, čítaním a veľa sa venujem koučingu. A okolo toho sa točí aj moja literatúra, ktorú čítam a úvahy, ktoré vediem. A potom rada maľujem obrazy. To je môj osobný voľný čas, ale keď ho mám rozšíriť o systém, v ktorom sa pohybujem, tak je to určite moja rodina a blízki. Snažím sa veci zariadiť tak, aby čas strávený s nimi, bol moja priorita.
Najbližšie tréningy s Barborou Moravcovou:
