Keď pred 13 rokmi Dušan Kocúrek začal s Agile, zdalo sa mu to byť jednoduché. Postupne však zistil, že to až také ľahké nie je, čo bol dôvod prečo ho to vlastne začalo baviť. Doteraz je súčasťou Agile scény na Slovensku. Bol pri prvých SAFe tímoch v Košiciach a pomohol desiatkam firiem. Prečo vôbec začal s Agile, aké vlastnosti má podľa neho dobrý mentor a bez čoho si nevie predstaviť svoj pracovný deň? Prečítajte si rozhovor s Dušanom, zakladateľom ScrumDesku.
Kto si?
Vždy nespokojný multiplayer. Veľa ľudí mi vraví, že behám v množstve tém. Baví ma veľká šírka, ale aj hĺbka aktivít. Druhá vec, ktorá ma definuje je moja nespokojnosť. Nie v zmysle kritiky, ale v zmysle snažiť sa dostať ďalej, posúvať sa niekam. Môžete ma občas počuť, že som taký typický blíženec.
Prečo robíš mentoring aj po tak dlhom čase?
Baví ma na tom tá zmena, čo sa stane s človekom, tímom, klientom, produktom. Aj keď to môže chvíľu trvať. Chcem ukázať ľuďom ako to robiť jednoduchšie, ako si aj vďaka Agile ušetriť život.
Aké máš pozitívne zážitky z práce s tímami? A čo naopak zažívaš nerád?
U každého klienta ma baví situácia, keď na konci pri ukazovaní výsledku je v ľuďoch taká obyčajná ľudská radosť a hrdosť. Sú hrdí na to, čo sa im podarilo spraviť. Je príjemné vidieť, že po 2-3 mesiacoch sa nájdu takí, ktorým to dalo zmysel, ktorí Ti povedia, že nakoniec to Agile aj pomohlo. Toto je u mňa vždy super moment, ktorý hľadám a pamätám si.
Zlá skúsenosť je, keď pracujem s firmou, kde chcú zmenu len preto, aby si mohli hovoriť Agile. Ľuďom to takto nedáva zmysel, sťaží im to život, skomplikuje ho a prirodzene ich to frustruje. Tí ľudia potom nemajú energiu sa zamýšľať nad zmenami a majú zlý pocit z toho, čo sú nútení robiť. Aj sám to ako mentor vtedy silno pociťujem.
Na Agile transformáciách je pre mňa najdôležitejšie ako ovplyvňuje, minimálne pracovný, život desiatkam ľudí. A nechceš pobabrať život toľkým ľuďom len „lebo Agile“.
Čo je podľa teba, mentora, pri práci s ľuďmi kľúčové?
Určite empatia a trpezlivosť. Musíme ako mentori chápať, že človek má svoj bežný pracovný život a bojuje s problémami, o ktorých ani netušíme. Preto rezistencia alebo odmietanie nie je vždy zlé, je to prirodzené a treba byť trpezlivý ak sa cez to chceme dostať. Tiež si myslím, že mentor nemôže ísť len po aplikácii opakovaných postupov, ale vedieť sa prispôsobiť situácii v danej firme. Samozrejme, keď má v talóne znalosti a nejaké praktiky, tak to veľmi pomôže. Musí však vedieť čo vybrať, nie len ísť slepo za tým, že takto sa to robí.
Pred ScrumDeskom si bol dlhé roky vývojár, neskôr si sa venoval riadeniu tímov. Prečo si sa rozhodol pre Agile v tvojom tíme a neskôr dokonca začal vyvíjať nástroj pre Scrum tímy?
Hľadal som lepší proces a našiel som knihu Scrum a XP, Scrum and XP from Trenches. Tá mi dala taký aha moment a aj ma to začalo veľmi baviť. Preto sme sa rozhodli vyvinúť aj nástroj pre Scrum tímy, ScrumDesk. Bola to vtedy obrovská príležitosť urobiť produkt, ktorý je dodávaný globálne, čo v roku 2007 nebolo na Slovensku zvykom. A v tom období neboli Scrum nástroje veľmi uznávané, vraj poriadny Agilisti nemôžu používať Scrum nástroje. Nejako sme však cítili, že tento nástroj môže byť niečo viac, nie len nastroj pre evidenciu úloh. Pre nás ten SD je nástrojom, ktorý sa stará o veci okolo Kanban tabule. Aj preto sa nazačiatku niekoľko mesiacov volal ScrumBoard.
Prečo ScrumDesk začal ako ScrumBoard?
Tesne pred spustením produktu, sme zistili, že doména ScrumBoard je obsadená, tak sme sa rozhodli pre meno ScrumDesk. Tak trochu nám to vyfúkli pred nosom :). Chvíľu som si musel hľadať vzťah k pojmu ScrumDesk, pretože mi viac sedelo Scrum pred tabuľou ako pred stolom.
A ako sa dostane človek od nástroja ku konzultáciám?
Postupom času sme sa museli viac a viac učiť, čo to Agile znamená, aby sme vedeli, čo má v nástroji byť. Ako sme to začali skúšať na sebe, prišli sme na to, že ľudia často potrebujú pomôcť nie len s použitím nástroja, ale aj so samotnou aplikáciou Agile. V roku 2007 sme na Slovensku nemohli nájsť niekoho, kto by to robil, a tak to bolo na nás. Na začiatku to bola skôr potreba im vysvetliť tie nuansy Agile, neskôr vďaka skúsenostiam si klienti sami začali pýtať sprevádzanie počas začiatkov. A tak sme začali aj s konzultantskou časťou, tréningami a mentoringom, na Slovensku aj v zahraničí.
Prečo stále pokračuješ po 13 rokoch?
Stále si myslím, že to má zmysel. Ešte to ľuďom a firmám naozaj pomáha a nestalo sa z toho len to nutné konzultačné zlo, len biznis. Rovnako produkt sa aj po 12 rokoch ešte stále používa a stále sa ho snažíme zlepšovať. Navyše aj Agile sa mení. Pribudli nové praktiky ako SAFe, DevOps, niektoré sa konečne usadili v praxi ako napr. Kanban. Firmy sa konečne zamerali na produktové portfólio, čo ma vždy bavilo najviac, pomáhať definovať produkt. Dnes k tomu výrazne zasahuje aj modelovanie biznis stratégie, hodnotová propozícia. Agile je tak niekde v strede všetkého, ale pritiahlo k sebe ako magnet zaujímavé praktiky z iných odvetví biznisu.
Agile ľuďom a firmám naozaj pomáha a nestalo sa z toho len to nutné konzultačné zlo, len biznis. Má to zmysel.
Bez čoho si nevieš predstaviť svoj pracovný deň?
Bez práce :). Asi pre tie malé momenty spätnej väzby, že je niekto s niečím spokojný.
Keby si nebol mentorom aké by bola tvoja ideálna práca?
Viem si predstaviť byť úplne v pohode vývojár. Dôležité je, aby som mohol objavovať, mať tie aha momenty, keď na niečo prídeš. Táto situácia ma veľmi baví v akomkoľvek type práce.
Je niekto, kto ťa inšpiruje?
Nemám nikoho konkrétneho. Samozrejme, že sú to tie často známe osobnosti, ale v poslednej dobe ma dosť zaujal Michael Jordan. Po tom, čo som o ňom videl film si myslím, že niektoré jeho črty osobnosti sú brutálne obdivuhodné. Keby ich malo čo i len o pár percent viac ľudí, tak svet je úplne inde. Na druhej strane mu to v danom čase veľa ľudí vyčítalo, no dnes vidia výsledok a uvedomili si, že Michael to nerobil iba kvôli sebe, ale kvôli tímu.
Ako rád vypneš?
Asi najradšej šoférovanie. História. Trochu vedy. A občas aj fyzická práca, kde sa musím skoncentrovať.
Najbližšie tréningy s Dušanom Kocúrekom:
