Čo by ste definovali za bežné a normálne v spôsoboch ako pracujete?
Používate v tímoch ceruzku a papier? Je na tabuli niečo viac ako len pár čarbaníc? Rozprávali ste sa s kolegami ráno pri káve o tom, čo sa vám včera podarilo? Čo je nové doma?
Prečo píšem o takýchto banalitách?
Pretože u nás ešte stále vidíte ľudí, ktorí tieto prístupy preferujú a používajú. A je ich ešte väčšina. Ľudí, ktorí nekomunikujú v tíme iba prostredníctvom emailu alebo iného informačného systému. Jednoducho, stále majú k sebe taký „ľudský prístup“. Mnoho z toho sa však zo spoločností postupne VYTRÁCA.
Uvedomil som si to keď počas tréningu o Agile som rozprával o tom, čo som videl a zažil v zahraničných, veľkých, spoločnostiach.
Počas rozprávania sa ma účastníčka kurzu prekvapene a neveriacky spýtala: „A to snáď nie! Naozaj?“. Neverila. To čo som spomínal bolo v rozpore s jej realitou. S našimi zvyklosťami a prirodzenosťou, ktorá je okolo nás a často si ju ani neuvedomujeme. Nečudujem sa.
Pri tejto otázke som si spomenul na momenty spred pár rokov, keď som začal pracovať s medzinárodnými tímami. Boli to pre mňa prekvapujúce momenty, kedy som sám nerozumel ako môže úspešná IT spoločnosť fungovať bez jednoduchej tabule. A aj keď tabuľa v miestnosti bola, tak bola nevyužitá.
Komunikácia písaná v emailoch. Emaily odkladané kvôli dôkazom. Rozpracované myšlienky zapisované v množstve dokumentov. Používanie nástrojov od úplného rozbehu projektov – prvé architektúry, prvé návrhy užívateľského prostredia, prvé diagramy. Všetko v súboroch. A nič pred očami. Žiadna potrava pre brainstorming. Iba súbory. Niekde ukladané. Neviditeľné. Spravované. Schvaľované. Verzionované. Zálohované. Pritom nešlo vôbec o informácie, ktoré za to úsilie stáli.
Aby v tom bol poriadok tak vznikol aj PROCES. Pravidlá, ktoré musel dodržiavať každý. Inak postih. A po nejakom čase už nikto netušil PREČO proces existuje, KTO ho vymyslel a KTO to môže zmeniť. Všetko to sa stalo „normálnym“.
Dôsledky?
Pomalosť, menšie porozumenie, špecializácia ľudí. Nemám čas. Musím napísať dokument. Email. Musím hľadať.
Slúchadlá na ušiach.
Vedúci tímu alebo manažér vie, kto na čom pracuje. Nikto iný. Mňa to nezaujíma. Ak by ma to malo zaujímať tak mi predsa pošlite email.
Kto je môj kolega? Kde je? Kto mi môže pomôcť? Potrebuje niekto pomoc v tíme? Môžem nejako prispieť, pomôcť, aj ja?
Čo viem ja, viem iba ja. A som rád, pretože práve preto ma firma tu nechá žiť a zarábať. Pretože to nevie nikto iný. Som dôležitý.
Nedá sa. Nemám podklady. U nás je to tak. To nie je moja vina. To ONI. Naozaj?
A firma funguje. Nejako. Možno sa aj darí. Časom začína rásť nespokojnosť. Zákazníci, manažment, ľudia v tíme. Niečo je zlé a nevieme pomenovať čo to je. Tak sa zrodí myšlienka: „Potrebujeme výrazne zefektívniť.“
Školenie
Často nato príde na rad školenie, ktoré to má docieliť. Zvyčajne s neurčitými požiadavkami na „zefektívnenie, zrýchlenie, skvalitnenie, zlepšenie“. Niečo zázračné. Nejaký ďalší nový a rýchly postup. Recept. Zoznam bodov A-Z, ktoré stačí následovať.
Prichádza školiteľ. Poprosí tímy na školení aby niečo nakreslili. A školiteľ zažíva dejavu. Opäť a opäť. Prevrátené oči, odfukovanie, reptanie. „Kresliť? To snáď nie. Ja neviem kresliť. To je detinské. Veď nám to jednoducho vysvetlite a poďme ďalej.“
Ak školiteľ vytrvá, tak po pár minútach vidí ľudí, ktorí spolupracujú. Tvoria jeden výsledok. Komunikujú. Smejú sa. Chvália a kritizujú. Sú prekvapení, že dokázali niečo vytvoriť už počas piatich minút. Na konci školiteľ začuje: „To bola dobrá hra.“ .
Často iba odpovedám otázkou: „Prečo to bolo dobré?“. Odpovede tím nájde sám. Kruh sa uzatvára. Návrat ku koreňom.
Čo dodať?
Aplikujte takéto „primitívne“ hry aj v bežnom pracovnom dni. Benefity prídu veľmi rýchlo. A sú medzi nimi aj hľadaná efektivita, kvalita a zlepšenie. No nielen tie.
Ako je to u vás?
Pozrite si:
- The Back of the Napkin
